Integrovaná Informačná Spoločnosť aj Polopriama Demokracia

Vytváranie alternatívnej reality je mocenský nástroj starý ako politika sama. Kontrola informácií, výroba „pravdy“ na mieru a systematické rozleptávanie dôvery vo fakty dokážu oslabiť spoločnosť rýchlejšie než akýkoľvek vonkajší nepriateľ. Menej sa však hovorí o inom, rovnako nebezpečnom dôsledku: o momente, keď sa obeťou tejto manipulácie stane jej vlastný autor.

Historici tento jav opakovane popisovali pri analýze režimov ako nacistické Nemecko pod vedením Adolf Hitler či Sovietsky zväz v ére Joseph Stalin. Propaganda v nich nebola len nástrojom smerom navonok – stala sa vnútorným prostredím, v ktorom sa rozhodovalo. A práve tam vzniká pasca.

Propaganda ako nástroj moci

Cieľom propagandy nie je vždy presvedčiť všetkých o jednej „pravde“. Často stačí vytvoriť toľko verzií reality, že sa pravda stane nedosiahnuteľnou. V informačnom chaose človek rezignuje: „Už neverím nikomu.“ A rezignovaný občan je pasívny občan.

Moderné technológie tento efekt znásobili. Sociálne siete, anonymné platformy a algoritmické zosilňovanie emócií dokážu vyprodukovať paralelný svet rýchlejšie než akákoľvek tlačiareň 20. storočia. Manipulácia sa stala lacnejšou, rýchlejšou a všadeprítomnou.

No práve tu začína druhá, menej viditeľná fáza.

Druhá fáza: Zblbnutie iniciátorov

Manipulátor si často myslí, že stojí mimo hry. Že on je ten, kto ťahá za nitky. Že chaos je nástroj, ktorý má plne pod kontrolou. Realita je však iná.

1. Informačná bublina

Ak systematicky ničíte dôveryhodné zdroje informácií, postupne si vytvoríte prostredie, kde k vám prenikajú už len správy, ktoré potvrdzujú vašu vlastnú verziu sveta. Kritici sú označení za nepriateľov, odborníci za sabotérov, novinári za zradcov.

Výsledok? Vodca alebo skupina pri moci prestane dostávať nepríjemnú, ale nevyhnutnú spätnú väzbu. Rozhodnutia sa robia na základe ilúzie, nie reality.

2. Strata spätnej väzby

Slobodné médiá a kritická verejnosť fungujú ako senzorický systém spoločnosti. Signalizujú chyby, varujú pred rizikami, upozorňujú na slabiny.

Ak tento systém odstránite, ostanete bez varovných signálov. Ekonomické problémy sa prikrášľujú v štatistikách. Sociálne napätie sa bagatelizuje. Vojenské ambície sa prezentujú ako bezrizikové.

A potom príde moment nárazu – ekonomický kolaps, vojenské zlyhanie, masové protesty. Tvrdá realita, ktorú už nemožno prekryť videom ani sloganom.

Psychológia sebaklamu

Dlhodobé šírenie manipulácie má aj individuálny rozmer. Človek, ktorý roky vedome pracuje s polopravdami, si vytvára mechanizmy sebaospravedlnenia. Postupne prestáva rozlišovať medzi taktickou lžou a vlastným presvedčením.

Sebaklam je pohodlný. Umožňuje ignorovať zlyhania a interpretovať každý problém ako dôkaz sprisahania protivníkov. No práve tento mechanizmus vedie k fatálnym rozhodnutiam – pretože realita sa nedá oklamať naveky.

Toxický plyn v uzavretej miestnosti

Propaganda je ako vypúšťanie toxického plynu do miestnosti. Najprv omámi ostatných. No ak v tej miestnosti zostanete, začnete ho dýchať aj vy. A čím dlhšie sa zdržíte, tým ťažšie je rozoznať, že sa dusíte.

Režimy, ktoré postavili svoju moc výlučne na lži, neraz padli práve preto, že ich lídri už nevedeli, čo je skutočný stav vecí. Prestali byť schopní racionálne vyhodnotiť riziká. Prestali počuť varovania.

Prečo je to dôležité dnes

Pasca vlastnej propagandy nie je len historická kuriozita. Je to univerzálny mechanizmus moci. Platí pre štáty, politické hnutia aj veľké organizácie.

Kým propaganda slúži ako nástroj, zdá sa byť efektívna. Keď sa však stane prostredím, v ktorom sa rozhoduje, mení sa na sebadeštruktívny systém.

Najväčšia irónia manipulácie spočíva v tom, že jej iniciátori často veria vo svoju nadradenosť – až do momentu, keď ich vlastná ilúzia pripraví o schopnosť prežiť stret s realitou.

A realita má jednu vlastnosť: napokon si vždy vypýta účet.