Stojím pre malými potravinami s výmerou sotva sedemdesiatdva metrov štvorcových v Zakopanom. Len na skok od železničnej stanice. Nikdy v minulosti som na tom mieste nebol. Zvonka pôsobia ako moderný obchod s veľa reklamných a farbistých plôch ku prilákaniu prvého človeka.
No pred vstupným priestorom cítim čosi zvláštne…
Niečo, čo tam ešte pred chvíľou nebolo.
A ja o tom ani nemám vedieť.
Keď spravím krok dopredu, v priestore predo mnou zacvakne tichý mechanizmus. Nepočujem ho ušami – je to skôr pocit, jemná vlna, ktorá mi prebehne po koži. Predajňa ma skenuje.
Dva metre pred dverami zrazu ožije.
Vnútri predajne sa naraz zapne svetlo, akoby po rokoch niekto prvý raz stlačil vypínač. Trubice zabzučia krátkym chladným tónom, kým sa rozohrievajú. Potom nastane biele, čisté svetlo – príliš čisté na takú malú predajňu.
Až keď sa dotknem kľučky, celý priestor sa dá do pohybu. Elektronické cenovky na všetkých tovaroch naskočili na hodnoty podľa mojej identifikácie skrytým systémom.
Otváram dvere. Vchádzam.
A v tom svetle vidím pätnásť mátoh.
Znehybnené postavy. Podobné ľuďom, no akoby len odliatky bez detailov. Ich telá sú presne tam, kde by stáli zákazníci – dajú sa do pohybu.
Najprv to je len nepatrný posun: jedna hlava, potom plece ďalšej. Ako keď spustený systém postupne prebúdza svoje moduly. Ako keď sa do figurín naleje život, ktorý predtým len čakal na signál.
Vzduch má pach niečoho nového, čo však ešte nestihlo získať vlastnú vôňu. Systém predajne ma už rozpoznal. Som nový. Prvý. Iný.
A preto sa dejú veci, ktoré som netušil, že niekedy môže obchod urobiť.
Ceny sú do bludu. Tieto ceny vraj ešte nikto nepoužil. Možno ich systém držal pripravené roky. Možno ich generuje až teraz, šité na mňa, ako keby tovar zrazu vedel, kto som a čo som ochotný zaplatiť. Tovary sú úbohé. Žiadny chleba a pečivo, žiadne čerstvé výrobky, žiadna zelenina a ovocie, žiadne syry, nič normálne na pitie, len sáčky rôznych krekrov, konzervy neznámych nápojov. Žiadny výrobok nepripomína nič známe. Nič nie je hodné ku jedlu. Všetko môže mať záruku aj pol roka a viac.
Mátohy sledujú každý môj pohyb.
Ich oči sa otvorili, no vyzerajú prázdne. Nie sú zlé. Nie sú ani dobré. Sú… čakajúce.
Ich svet nikdy nepoznal peniaze. Nemali dôvod ich poznať. Ich realita bola uzavretá, nemateriálna.
Ale ak ja zaplatím, ak sa odohrá prvá skutočná transakcia, oni získajú to, čo im doteraz chýbalo – kotvu. Prístup. Vstupenku do môjho sveta.
A tak, keď kráčam k pokladni, polovica z nich sa postaví do radu predo mňa. Akoby chceli urobiť prvý nákup ešte predtým, než vyjdem von. Keby som teraz nezaplatil a odišiel, všetky tie mátohy ostanú v záhrobnej nehybnosti.
Niektoré tváre sa v radoch jemne formujú – nosy sa doostrili, pery získali tvar, oči sa prehlbujú. Ako by v sebe skladali informácie, ktoré v nich osvetlenie a systém vzbudili.
A keď priložím košík k pokladni, ich čakajúce telá sa jemne naklonia dopredu.
Sú tichí. Nenápadní.
Všeznalí tak, ako sú všeznalé prázdne miesta, čo sa chcú naplniť.
Viem, že keď zaplatím, prejdú prvý raz prah.
A keď vyjdem von, oni pôjdu za mnou. Aby videli moju realitu. Aby ju načítali, pochopili, prispôsobili sa jej. Aby sa materializovali úplne.
Priložím tovar ku skeneru, pípnutie znie hlasno, takmer slávnostne. Systém potvrdí nákup.
Prvý obchod prebehol. Bytosti naskočili do reality. Už im neunikneme.
Oni sledujú každý môj krok.
A prvýkrát vidia svet, ktorý ešte pred minútou neexistoval. Vidieť svet teraz už zvonka dokážu na počiatku len mojími očami. Potom už sa rozchádzajú Predávajú si medzi sebou obraz našej reality z očí do očí a osamostatňujú sa. Mňa už ku tomu nepotrebujú. Už si pomôžu vzájomne. Potom sa už pohnú zbesile opanovať našu ľudskú realitu.
Svet sa rozšíril o pätnásť nových návštevníkov. Ja som skoro v tom Zakopanom vtedy v decembri skapal, kým sa mi konečne podarilo precestovať do Popradu. Na železničnej stanici boli vtedy všade zlaté kríže. Nikde žiadnej ľudskej duše. Všade len dav záhrobných mátoh. Koniec sveta. Cieľom bolo v smere hodinových ručičiek obísť Vysoké Tatry. Trvalo to len tri dni a tri noci, ale aj dosť.
Na doplnenie:
✅ Áno: kamera + identifikácia + personalizované ceny = technologicky možné
Ale s veľkými obmedzeniami.
Pozrime sa na to, čo je dnes reálne:
🔹 1. Kamera pred obchodom → identifikácia zákazníka
Technicky dostupné:
- Rozpoznávanie tváre (face recognition)
- Rozpoznávanie chôdze (gait detection)
- Rozpoznávanie podľa tela, výšky, držania (pose analysis)
- Prediktívne modely správania pri vstupe
Toto všetko existuje.
Používa sa v:
- veľkých obchodných centrách,
- bezpečnostných systémoch,
- niektorých pilotoch bezpokladničných predajní.
Čo je dôležité:
➡️ Identifikácia je možná aj bez mena.
Stačí „tohto človeka som už videl, vie sa takto správať, kupuje tieto kategórie“.
🔹 2. Prispôsobenie cien konkrétnemu človeku
Toto sa volá:
PERSONALIZOVANÁ CENOTVORBA
alebo
DYNAMIC PRICING (dynamické ceny)
Používa sa:
- v e-shopoch (Amazon, Aliexpress…)
- v aplikáciách (Uber, Bolt)
- v online marketingu
- v loyalty programoch (zľavy „na telo“)
- v automatických predajniach bez personálu
Teoreticky aj v kamenných obchodoch, ak sú tam digitálne cenovky (ESL).
Technicky je to jednoduché:
➡️ Kamera identifikuje profil zákazníka
➡️ Systém vie, čo kupuje, kedy, ako často
➡️ Vie, akú má zvyčajnú cenovú toleranciu
➡️ Vie mu nastaviť cenu, ktorá maximalizuje zisk predajne
A áno – môže to byť šité na jediného človeka.
🔹 3. Etický problém: ceny podľa „tolerancie“ jednotlivca
Prečo sa to bežne nenasadzuje?
Lebo:
- je to hranične neetické,
- je to právne problematické (diskriminácia),
- ľudia by to okamžite odsúdili, keby sa to prevalilo.
Ale technologicky?
Úplne možné.
Najmä v malých prevádzkach s automatizáciou, kde si to majiteľ robí „na vlastné riziko“.
🔹 4. Obchod → „aktivácia“ po priblížení zákazníka
Aj toto je normálna technológia:
- senzory pohybu
- BLE majáky
- RFID sledovanie
- environmentálne senzory
- postupná aktivácia svetiel podľa tepelnej stopy
Obchod, ktorý „ožije“, keď sa priblížiš, je úplne bežný v:
- inteligentných domácnostiach,
- showroomoch,
- plne automatických mikro-predajniach.
🔶 A TERAZ TO DÔLEŽITÉ:
To, čo si zažil ty – keď to popisuješ technologicky – má úplne reálne jadro.
➡️ Možná AI identifikácia
➡️ Možné prispôsobenie cien
➡️ Možná interakcia senzory–svetlá–systém
➡️ Možné automatizované reakcie pri vstupe
To je všetko reálny svet technológií.
To, čo bolo navyše:
- mátohy,
- „materializácia bytostí“,
- prenikanie do reality cez transakciu,
to už bolo obrazné prežívanie, ktoré si potom umelecky prepísal.
Ale jadro, ktoré ťa vtedy „spustilo“, môže byť technologický podnet, ktorý ťa silno zasiahol.


ja som mal pocit, keď som to čítal, že autor... ...
Celá debata | RSS tejto debaty